Čerstvá šoférka na cestách - varuj dušu na doline

Autor: Marína Dobošová | 12.12.2007 o 20:27 | Karma článku: 10,92 | Prečítané:  3077x

Máme to tu, vážení. Prišiel na psa mráz. Najzarytejšia odporkyňa šoférovania, ktorá doteraz každému tvrdila, že v živote nesadne za volant, musí šoférovať. A rovno po bratislavských cestách, ktoré sú okrem dier, kanálov, slabých značení a zmätočných tabuliek, plné aj neokrôchaných hulvátov. Trúbia na mňa, vážení. Na mňa! A to som sa neprečinila ničím, len to, že som sa rútila šesťdesiatkou a neokrôchanci by radi aspoň stovkou... 

 http://www.edicionesemilianenses.com

Vari ja za to môžem, že sa držím hesiel - pomaly ďalej zájdeš? Ponáhľaj sa pomaly? S očami na stopkách pol sveta? Je to nespravodlivé.

A prečo na mňa trúbia keď je prikázaná rýchlosť 40 a ja sa ju snažím dodržať?

A prečo je to preraďovanie z pruhu do pruhu také ťažké? Kam sa všetci ponáhľajú? Keď môžem ja dobromyseľne nechať vyštartovať nešťastníka z vedľajšej cesty, prečo nenechajú vyštartovať aj mňa?

Veru, po 4 rokoch od získania vodičského preukazu som začala jazdiť. Musela som. Ponúkli mi nový job pod podmienkou, že do mesiace začnem aktívne jazdiť. A to je výzva, ja mám výzvy rada - hodenú rukavicu zo zásady dvíham.

Najskôr som sa strašne bála, na prvé jazdy so mnou chodila Veronika, mamka a teta Dáška. Ale po mesiaci aktívnej šoférskej dráhy sa začínajú jednotlivé funkcie koordinovať. Dnes som sa dokonca pokúšala ísť s pravou rukou na preraďovacej páke - frajerské, čo?

A s hrôzou zisťujem, že vôbec nepoznám Bratislavu. Bez mapy som stratená, kolegyňa mi vždy na papier nakreslí ako sa dostanem na želané miesto. Minule som sa stratila vo Vlčom hrdle. Keď už bolo okolo mňa príliš veľa planiny, zabočili som nejakému mechanikovi do dvora, kde stáli policajti. Najskôr sa zabávali, potom mi však poctivo poradili, ako sa z rustikálneho výjavu vymotať späť do civilizácie. Chvíľu som ich aj lámala, nech idú predo mnou so zapnutým majákom, ale tento návrh bol hlboko nedocenený.

Predtým sa mi podarilo v dobrej viere minúť odbočku, a tak som sa ocitla v spleti petržalských panelákov. Vedľa mňa španielska kolegyňa, ktorá dovtedy obdivovala krásy hlavného mesta a neustále híkala, aké je všetko úžasné, malé a pôvabné. V Petržalke však dostala šok a ihneď volala šéfovi, že sme sa straili uprostred komunistickej architektúry. Nasledovala tak nečakaná prehliadka Petržalky, tmavých uličiek, holubice mieru či Technopolu - áno, stratila som sa tam riadne. Čaro nechceného.

Jazdím každý deň, už som si zvykla na autíčko - dokonca sa mi veľmi páči. Už som si zvykla na to, že mám vzadu Z v krúžku a ľudia idú za mnou pre istotu desať metrov. Zetko pôsobí asi rovnako, ako autoškola. Ešte stále sedím v štýle osa na bonbóne - nalepená na prednom skle, neustále kontrolujúc všetky zrkadlá. Ešte stále musím premýšľať o tom, akú rýchlosť mám momentálne zaradenú. A už mám aj svoje šoférske úchylky (vedeli ste o tom, že úchylka je vraj deviácia voči normálu, ktorá spôsobuje deviantovi radosť? Holt, vzdelaní ľudia sa nezaprú :) Zásadne zabudnem naštartovať a potom nadarmo radím jednotku...a hodím blikačky na kadého slušneho človeka, ktorý sa na ceste správa normálne a ohľaduplne...

A viem vraj výborne cúvať a krásne parkovať, čo si nikto nevie racionálne vysvetliť. Ja si to vysvetľujem tým, že ako laváčka mám prehodené strany a preto mi nerobí problém točiť kolesami opačne.

Ak ma teda uvidíte na ceste, netrúbte, nesťahujte okienko aby ste mi vynadali ani divoko negestikulujte. Ja sa tam totiž iba pokúšam dodržať pravidlá cestnej premávky, nič viac. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.

DOMOV

Radoslav Procházka bude kandidovať na ústavného sudcu

Procházka založil bývalú koaličnú stranu Sieť.


Už ste čítali?