Moji Kubánci

Autor: Marína Dobošová | 20.11.2007 o 8:00 | Karma článku: 8,31 | Prečítané:  2596x

Na pódiu si svoje nástroje lenivo rozbaľovala šestica hudobníkov. Očividne nemali naponáhľo, neustále sa chechtali a na moje aranžérske snahy exotického ovocia reagovali posmešným "áááále, to že je Kuba? Veď to je Afrika." Zubili sa na mňa dokonalým chrupom, usmievali sa očami, mali veľké tmavé dlane a jediná žena sa medzi nimi vynímali ako krehká kvetina.  "Meškáme so zvukovkou, máme sklz, rýchlo ich zober z pódia, utekajte sa prezliecť, o desať minút majú nástup," vytrhla ma z príjemnej pohody kolegyňa. Nedalo sa nič robiť, rýchlo sme sa zoznámili, všetci mi stihli spôsobne pobozkať ruku, žmurkli na mňa pravým okom a brblajúc sme sa odknísali do improvizovanej šatne.  

V sále sa zbehli hostia, v zákulisí bol zmätok a nervozita. Kubánci dávali najavo svoje znechutenie z nedostatočnej prípravy hlasným reptaním. Vraj sú umelci, chcú svoj pokoj, svoju kúpeľku a náležité správanie. Žiaľ, nie vždy všetko vyjde. Ale poviem vám, jedna vec ma nich zaujala hneď vtedy. Aj keď mali právo byť nafučaní a nepríjemní, všetko znášali s akousi zvláštnou pohodou. Jednoducho, hnevali sa iba naoko a zlá nálada okolo nich iba prebehla. Počas prvého vstupu sme ešte so zvukárom nenápadne dolaďovali basu a mikrofóny. Ja som bola ako na ihlách, ale šestica na pódiu rozdávala úsmevy a hrala jeden kubánsky hit za druhým.

Počas prvej prestávky sme sa skamarátili, počas druhej sme si vymenili názory na okolitý svet a potom mi dokonca venovali moju obľúbenú pieseň Besame mucho. A ešte aj Soňando contigo sa mi ušlo. Sľúbili sme si, že sa budeme stretávať, že pôjdeme tam, onam a inam.

O týždeň sme sa opäť mierne vystresovali. Napadol prvý sneh a ja som sa podujala na hrdinskú úlohu - nájsť Kubáncov a rýchlosťou svetlometu ich okamžite teleportovať do mesta. V jesenných poltopánkach som nahlas minula zásobu nadávok a skáčúc šedivým petržalským sídliskom som sa prebojovala do ich paneláku. Poschodie po poschodí som zvonila u susedov, ale nikto z nich žiadnych Kubáncov nevidel. Až takmer na najvyššom poschodí mi rozospatá slečna naznačila, že oproti bývajú Afričania. "To budú tí moji," vytešila som sa a nastal úspešný teleport. Opäť sme mali dostatok času dozvedieť sa o sebe niečo viac. Nasledovala pozvánka na autentickú kubánsku fiestu s kubánskym jedlom, kubánskom hudbou, kubánaskymi filmami a Kubáncami.

V nedeľu som teda zobrala kamaráta, ktorý pred polrokom nechal časť svojho srdca na ostrove slobody a od vtedy žije tak trochu kubánsky. Vo veľkom rodinnom odomknutom (sic!) dome nás už čakala dvadsiatka ľudí a perfektná zábava. Dokonca som sa naučila tancovať trochu salsu, dokonca som ochutnala chýrne congrí, dokonca som sa cítila vynikajúco. A pri odchode a búrlivom vyobjímaní a vybozkávaní mi moji Kubánci povedali, že odteraz majú v kapele dve ženy - Marvelis a Marínu. Od nedele som teda siedmou členkou kapely Monte Rey a som na to hrdá.

Aris, Juanca, Henry, Eusebio, Nico a Marvelis  - vtrhli do môjho života náhle a bez predchádzajúceho varovania. Priniesli mi úsmev, spev, dobré spôsoby a trochu kubánskej bezstarostnosti. Priniesli mi slnko, dobrú náladu a množstvo pozitívnej energie. Šesť ľudí je v Bratislave trochu stratených, ale ja ich nedám. Sľúbila som im, že im budem pomáhať, aby sa u nás cítili dobre a aby videli, že tu žije veľa dobrých ľudí. 

Dúfam, že mi ešte veľa krát zahrajú SOŇÁÁÁÁÁNDO CONTIGO... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.

DOMOV

Radoslav Procházka má kandidovať na ústavného sudcu

Procházka svoju kandidatúru nepotvrdil.


Už ste čítali?