Moji Kubánci

Autor: Marína Dobošová | 20.11.2007 o 8:00 | Karma článku: 8,31 | Prečítané:  2589x

Na pódiu si svoje nástroje lenivo rozbaľovala šestica hudobníkov. Očividne nemali naponáhľo, neustále sa chechtali a na moje aranžérske snahy exotického ovocia reagovali posmešným "áááále, to že je Kuba? Veď to je Afrika." Zubili sa na mňa dokonalým chrupom, usmievali sa očami, mali veľké tmavé dlane a jediná žena sa medzi nimi vynímali ako krehká kvetina.  "Meškáme so zvukovkou, máme sklz, rýchlo ich zober z pódia, utekajte sa prezliecť, o desať minút majú nástup," vytrhla ma z príjemnej pohody kolegyňa. Nedalo sa nič robiť, rýchlo sme sa zoznámili, všetci mi stihli spôsobne pobozkať ruku, žmurkli na mňa pravým okom a brblajúc sme sa odknísali do improvizovanej šatne.  

V sále sa zbehli hostia, v zákulisí bol zmätok a nervozita. Kubánci dávali najavo svoje znechutenie z nedostatočnej prípravy hlasným reptaním. Vraj sú umelci, chcú svoj pokoj, svoju kúpeľku a náležité správanie. Žiaľ, nie vždy všetko vyjde. Ale poviem vám, jedna vec ma nich zaujala hneď vtedy. Aj keď mali právo byť nafučaní a nepríjemní, všetko znášali s akousi zvláštnou pohodou. Jednoducho, hnevali sa iba naoko a zlá nálada okolo nich iba prebehla. Počas prvého vstupu sme ešte so zvukárom nenápadne dolaďovali basu a mikrofóny. Ja som bola ako na ihlách, ale šestica na pódiu rozdávala úsmevy a hrala jeden kubánsky hit za druhým.

Počas prvej prestávky sme sa skamarátili, počas druhej sme si vymenili názory na okolitý svet a potom mi dokonca venovali moju obľúbenú pieseň Besame mucho. A ešte aj Soňando contigo sa mi ušlo. Sľúbili sme si, že sa budeme stretávať, že pôjdeme tam, onam a inam.

O týždeň sme sa opäť mierne vystresovali. Napadol prvý sneh a ja som sa podujala na hrdinskú úlohu - nájsť Kubáncov a rýchlosťou svetlometu ich okamžite teleportovať do mesta. V jesenných poltopánkach som nahlas minula zásobu nadávok a skáčúc šedivým petržalským sídliskom som sa prebojovala do ich paneláku. Poschodie po poschodí som zvonila u susedov, ale nikto z nich žiadnych Kubáncov nevidel. Až takmer na najvyššom poschodí mi rozospatá slečna naznačila, že oproti bývajú Afričania. "To budú tí moji," vytešila som sa a nastal úspešný teleport. Opäť sme mali dostatok času dozvedieť sa o sebe niečo viac. Nasledovala pozvánka na autentickú kubánsku fiestu s kubánskym jedlom, kubánskom hudbou, kubánaskymi filmami a Kubáncami.

V nedeľu som teda zobrala kamaráta, ktorý pred polrokom nechal časť svojho srdca na ostrove slobody a od vtedy žije tak trochu kubánsky. Vo veľkom rodinnom odomknutom (sic!) dome nás už čakala dvadsiatka ľudí a perfektná zábava. Dokonca som sa naučila tancovať trochu salsu, dokonca som ochutnala chýrne congrí, dokonca som sa cítila vynikajúco. A pri odchode a búrlivom vyobjímaní a vybozkávaní mi moji Kubánci povedali, že odteraz majú v kapele dve ženy - Marvelis a Marínu. Od nedele som teda siedmou členkou kapely Monte Rey a som na to hrdá.

Aris, Juanca, Henry, Eusebio, Nico a Marvelis  - vtrhli do môjho života náhle a bez predchádzajúceho varovania. Priniesli mi úsmev, spev, dobré spôsoby a trochu kubánskej bezstarostnosti. Priniesli mi slnko, dobrú náladu a množstvo pozitívnej energie. Šesť ľudí je v Bratislave trochu stratených, ale ja ich nedám. Sľúbila som im, že im budem pomáhať, aby sa u nás cítili dobre a aby videli, že tu žije veľa dobrých ľudí. 

Dúfam, že mi ešte veľa krát zahrajú SOŇÁÁÁÁÁNDO CONTIGO... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer potrebuje šéfa polície aj po dovládnutí. A Danko s Bugárom to vedia

Novela polície má chrániť momentálne vládnucich.

SVET

Za zostrelenie lietadla viní Rusko Izrael. Čo bude ďalej

Prinášame scenáre vývoja v Sýrii.


Už ste čítali?