Lektorkou na islamskej univerzite

Autor: Marína Dobošová | 29.10.2013 o 18:18 | Karma článku: 16,78 | Prečítané:  14981x

Keď ráno kráčam po kampuse, ešte stále sa musím štipnúť, či sa mi to všetko náhodou len nesníva. Okolo mňa prúdia tisícky študentov a nad areálom univerzity sa vypína obrovská biela mešita. Zopár rozľahlých šesťposchodových budov, rektorát, knižnica, jazero veľkosti menšej vodnej nádrže a terasovité záhrady. Som lektorkou na jednej z najväčších islamských univerzít v Indonézii.

Z mešity zvolávajú na modlitbu niekoľkokrát do dňa a kvôli tomu sa posúva či prerušuje vyučovanie. Pravidelne sa mi stáva, že napriek dôraznému upozorneniu, aby si študenti neopovážili meškať, vtrhne do učebne zopár oneskorencov.

Sholat," krčia ramenami a ja viem, že sa v mešite zdržali o niečo dlhšie.

Pravidlá platia u nás veru prísne. Moja univerzita sa považuje za konzervatívnu, a tak sme boli hneď na začiatku upozornení, ako sa treba obliekať. Dlhé nohavice, zahalené ramená, uzatvorené topánky. Žiaden prehnaný mejkap či vyzývavé správanie.  Kolegyni sa v jednu nedeľu podarilo prísť do kancelárie len tak naľahko - v šortkách. Však je nedeľa, ideme si len pofejsbúkovať. Nanešťastie sme stretli aj šéfa, ktorý však nemihol ani brvou. Na druhý deň ma však vyhľadal hneď zrána a s ustarosteným výrazom v tvári započal monológ.

„Všimol som si, že kolegyňa prišla včera na univerzitu v šortkách, je to nevhodné. Myslíte si, že by som jej to mal povedať ja osobne? Ako je to vo vašej kultúre? Nechcem aby sa urazila alebo aby sa cítila nepríjemne..." Delikátny problém som kolegyni napokon povedala ja a odvtedy sa nič podobné nezopakovalo. Minulý semester sa vraj študenti sťažovali na francúzskeho lektora, ktorý chodil na prednášky v bielom tričku na ramienka, ako aj na grécku slečnu. Tá sa pre zmenu pravidelne nasúkala do obtiahnutých sukní, blúzok s významným dekoltom a priestory kampusu brázdila na ihličkách a koketným úsmevom.

Po anglicky bez angličtiny

Prednášam žurnalistiku a občas hosťujem na hodinách on line žurnalistiky. Pripravujem sa dôkladne. Do týždňa mám štyri identické prednášky a v každej skupine je 40 až 60 študentov. Samozrejme, že som sa na svoje hodiny tešila, entuziasticky vymýšľala aktivity, diskusie či nové techniky. Chcela som, aby moje hodiny mali šťavu, aby mi tam mládežníci nezaspávali a aby boli aktívni. Moje plány však zmarila angličtina. Viac ako polovica študentov ju totiž ovláda na minimálnej úrovni, trúfla by som si dokonca napísať, že možno aj sedemdesiat percent triedy. A viesť diskusiu či dialógy s mlčiacou masou, ktorá sa vyjavene pozerá a príliš nechápe, sa jednoducho nedá.  Vysvetľujem a na očiach im vidím, že sú mimo. Pozerajú na prezentáciu - hádam je to ľahšie v písanej forme... ale aj tak sú mimo. Hodina má dotácia 120 minút bez prestávky, čo by uťahalo aj koňa. Koncentrácia klesá, únava stúpa, teplo a dusno v krajine na rovníku príliš veci nepomáha. Ja sa snažím zo všetkých síl vydať to najlepšie, čo som počas svojej jedenásťročnej praxe nazbierala. Po prvých hodinách som mala chuť hodiť flintu do žita, ale potom som si povedala, že z toho musím vyťažiť, čo sa dá a charakter mojich prednášok sa začína meniť. Menej teórie, dynamické videá, pokus o diskusiu v indonézštine. Študenti ma už po takmer dvoch mesiacoch poznajú, odhadzujú ostych a každým týždňom reagujú uvoľnenejšie. Námaha nie je márna, ale ide to tuho.

Tabu

Občas sa aj zabavíme. Teda zabavia sa oni, keď sa ja pokúšam vysvetliť a opísať pálčivé témy okolo škandálu Lewinski bez toho, aby som spomenula sex. Lebo také tu nesmieme, to je jednoducho tabu. Prípadne keď, poučená udalosťami predchádzajúcich mesiacov, keď som videla zopár vytetovaných hákových krížov, sa radšej opýtam, či bol Hitler dobrý alebo zlý. A dúfam, že všetci povedia, že bol zlý. A oni našťastie kývajú hlavami, že áno, že to bol zloduch.  Ja sa zas zabavím vtedy, keď sa ma dievčina so starostlivým výrazom v tvári úprimne opýta, prečo tí novinári a paparazzovia prenasledujú úbohú herečku KristenStewart z Twilightu, prečo musia o nej písať. Naivná duša sa s odpoveďou „Lebo KristenStewart výborné predáva náklad,"  nechce zmieriť.

A ja cítim, že mi pomaly prirastajú k srdcu. Moji študenti. Hanblivo ma zdravia Hello Miss. Dievčatá sú zahalené v hijaboch a chlapci majú frajerské džínsy a moderné účesy. Snažím sa zapamätať ich tváre či mená, ale je to zatiaľ príliš ťažké. Keby aspoň tie hijaby nosili stále rovnaké, no ony ich menia. Aby ladili so zvyškom outfitov. Všetci sú Moslimovia. Ale v prvom rade sú to mladí ľudia, ktorí sa chcú baviť. Majú Blackberry a iPad, fotia sa na každom kroku. Po večeroch sú v kaviarňach kde pijú džúsy a rôzne druhy malinoviek. A keď im dám zadanie, tak sa v skupinke skutočne odoberú do svojho obľúbeného podniku a tam nad ním do neskorého večera spoločne premýšľajú. Nie ako u nás, keď úlohu zosnová najväčší bifľoš či aktivista a ostatní sa pri ňom zvezú.

Aj oni majú svoje lásky, ale keďže za ruku za držia na verejnosti až manželia, mladí ľudia sa skôr chichotavo podpichujú a nenápadne usmievajú. To sú zatiaľ najväčšie prejavy náklonnosti, ktoré som zamerala. Samozrejme, nájdu sa aj takí (a je ich kopec), ktorí nepijú džús, ale lokálny alkohol Arak...a ktorí pokročili od držania sa za ruky o kus ďalej.

Za ten čas v Indonézii však mám možnosť pozorovať celkom iný moslimský svet. Príjemný, pokojný, umiernený. Na moje vierovyznanie sa ma za tých pätnásť mesiacov pýtali len  raz. A keď som ho odvážne prezradila, tak len pokývali hlavou. Reku, nejaká viera, aj keď odlišná, je lepšia, ako žiadna viera.

Študenti sa ma počas každej hodiny pýtajú otázky, ktoré sú k veci a skutočne nad nimi premýšľajú. V porovnaní s našimi univerzitami, kde sa väčšinou nepýta nikto nič, je to nečakané prekvapenie.

Zážitkov mám za plnú nošu, rada sa s vami na blogu podelím nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Hotel v Taliansku zasypala lavína, záchranári vytiahli prvého mŕtveho

Lavínu pravdepodobne spôsobilo zemetrasenie.

KULTÚRA

Michal Havran: Keby som mal dnes osemnásť, bol by som zúrivým ateistom

Zo žartu sa nazýva salónnym teológom.

KOMENTÁRE

Migranti! Psssst! A nesiahajte na Snehulienku

V Moskve vydali príručku pre imigrantov ako sa majú v Rusku správať.


Už ste čítali?