Desať mesiacov v base za kokaín v kufri, o ktorom netušila

Autor: Marína Dobošová | 23.3.2011 o 12:02 | (upravené 23.3.2011 o 12:24) Karma článku: 13,51 | Prečítané:  6728x

“Mala som radšej sledovať televízne noviny ako čítať Vogue,” hovorí Slovenka, ktorá strávila desať mesiacov v parížskej base za pašovanie drog. Nevinne! Východniarka Ivana Ivančáková odišla pred desiatimi rokmi do Anglicka s vidinou kariéry úspešnej modelky. Jej život sa náhle zmenil keď jej na francúzskom letisku vybrali z batožiny tri kilogramy kokaínu a ona putovala rovno do basy. Naivná Slovenka sa stala obeťou drogovej mafie a dodnes netuší, kto mal byť adresátom drogy a kto ju bez jej vedomia do špinavého obchodu namočil. Svoju nevinu totiž nedokázala do dnešných dní a povestná spravodlivost bola v tomto prípadne celkom slepá a hluchá.

Ivana ako modelkaIvana ako modelkaARCHÍV IVANY IVANČÁKOVEJ

Modelka: Keď sa Ivana hneď po škole dostala z malej dedinky do Anglicka ako au – pair, nový život ju celkom očaril. “Začala som si uvedomovať, že asi nie som až také škaredé káčatko. Trocha mejkapu a vlastného štýlu a postupne si človek vybuduje vlastné sebavedomie. Učila som sa, že nikto nie je káčatkom, dievčatá si to len podvedome vsugeruvávajú do hlavy,” začína svoje rozprávanie mladá žena. Sedí na pohovke, útle telo jej kopírujú čierne šaty, vlasy má nedbanlivo vypnuté a výrazné zelené tiene okolo očí ešte viac vyzdvihujú jej krehkosť. No usmieva sa, je uvoľnená a o prežitom pekle hovorí bez problémov, aj keď v istých chvíľach sa jej hlas takmer stráca. Do stratena. Túžila po oslnivom živote modelky, po vstupe do VIP klubov pre vyvolených, po svojej fotke na titulke Vogue. “K móde som mala vždy vzťah. Keď sa namaľujem a pekne oblečiem, môžem byť na chvíľu niekým iným. Je to ako hra, ste niekým iným a to vám dáva viac sebavedomia.” Vyštudovala vizážistiku, usilovne na sebe pracovala a kolotoč sa začínal roztáčať. Pozvánky do vychytených klubov mala vždy zaručené, rovnako aj vstupenky na párty a populárne týždne módy. No na rozdiel od iných zhýralých modeliek, fotografov či asistentov nepila alkohol, nefajčila cigarety, ani si k nálade nepomáhala lajnami kokaínu.
S drogami v kufri: Neskôr do jej života vstúpil statný černoch John, do ktorého sa časom zaľúbila. Jeho známy Frank mal v meste butik a Ivana mu padla do oka. Keď jej ponúkol, aby vycestovala do Buenos Aires a nafotila preňho kolekciu letných šiat, neváhala. V Argentíne ju fotografov asistent požiadal, aby Frankovi doručil darček k Vianociam. Obsah balíčka neskúmala, šupla ho do batožiny a spokojne nasadla na lietadlo. Pri medzipristáti v Paríži išli policajti priamo na vec. Pri kontrole bez rečí vytiahli práce darček k Vianociam a po zopár ťahoch nožom sa z neho vysypal čistý snehobiely kokaín. Ivana dostala dvadsať mesiacov v ženskej parížskej väznici a päť rokov zákaz vstupy do Francúzka. “Neviem, načo mi dávali slovo, aj tak mi nikto neveril. Bola som modelka, takže určite fetujem. Keď nefetuje, aspoň pašujem. Keď som vyslovila vetu, že som nevedela, čo je v balíčku, odpoveďou mi boli pobavené pohľady.” Na radu právnika sa k činu radšej priznala. Keby totiž vytrvalo tvrdila, že o droge nič nevedela, mohla v base zostať aj desať rokov.
Vinníci zmizli: Predtým, ako sa jej ušla samostatná cela vo väzení sa počas niekoľkých výsluchov v cele predbežného zadržania policajtom pokúšala vysvetliť pravdivú verziu. Priekupníci sa však medzičasom pravdepodobne dozvedeli, že skončila za mrežami, a tak sa aj oni vyparili z povrchu zemského. Frankov butik zmizol, on sám aj s manželkou utiekol do Afriky, čísla na argentínskych spolupracovníkov nefungovali, ani snímky, ktoré tam nafotila sa nikdy nenašli. Ani jeden dôkaz, ktorý by aspoň trochu podporil jej výpoveď. “Mala som si dávať väčší pozor, mala som ľudí googlovať, preveriť. Bol to ten najväčší pocit beznádeje, aký si dokážete predstaviť.”
Zlyhanie nášho veľvyslanectva: Ešte väčší šok jej však spôsobil prístup slovenského veľvyslanectva vo Francúzku. Jeho pracovníčka sa totiž uráčila vydať za Ivanou až po štyroch mesiacoch väzby. Vyplnila dotazník so základnými otázkami a nikdy viac sa nikto z ambasády neobjavil. O našu občianku jednoducho nejavili záujem. “Bola som sklamaná, sama som si vyčítala, že som si nezmenila slovenský pas na anglický. Bolelo ma to. Možno mi nepomohli, lebo som odišla zo Slovenska hneď po skončení školy, kto vies? Anglická strana prichádzala za svojimi dvakrát do mesiaca, nosila im časopisy. Aj Nemci chodili na návštevy.Bol by to úplne iný pocit, keby za mnou prišiel aspoň niekto. Keby som mala akýkoľvek kontakt. Možno slovenská vláda nemá na to peniaze, ale bolí to,” spomína zavrhnutiahodný prístup. Keď sa Ivanin brat pokúšal dopátrať informácií o nezvestnej príbuznej, na veľvyslanectve mu nedali žiadne informácie aj napriek tomu vedeli, že slovenská občianka je odsúdená v base.
Rovnaký meter?: Vo väzení počula o dievčati, ktoré sa tam ocitlo za podobných okolností ako ona. Na letisku pomáhalo neznámej starenke preniesť cez detektory ťažkú batožinu, keď ju chytili. Starká zmizla a ona zostala stáť s drogami v kufri. Ivana sa skamarátila s Marion, ktorá nevidela iné východisko z bezútešného života ako dobrovoľný odchod zo sveta aj s deťmi. Otrávila ich aj seba. Deti to neprežili, no ju sa podarilo zachrániť. ”Sú tam baby, ktoré si to nezaslúžia. Sú tam ženy, ktoré vraždia, kadejaké Arabky z Al Kájdy. Iné zas prevážajú drogy celé roky. No je rozdiel sedieť so ženou, ktorá pašuje kokaín ako s tou, ktorá  zabila manžela či odsekla hlavy deťom. Hrozne som sa pobúrila, že vrahyňa dostala rovnaký trest ako dílerka.” Asi po týždni a pol som si Ivana uvedomila, že má len dve možnosti. “Buď sa úplne zbláznim a návrat do normálneho života nebude možný, alebo sa dám dokopy a budem veriť, že sa dostanem von. Silu mi dávala rodina, známi, priatelia a listy od nich. Vedela som, že keď to prežijem, v živote ma nič nedokáže prekvapiť. Dnes si vážim všetko čo mám a pozerám sa na svet inými očami. Už sa netúžim dostať na titulku Vogue, lebo to je len fejk, nie normálny život. Život je ťažký, všetko je o peniazoch a o karére. Je ťažké nájsť skutočného priateľa. Tento svet je osamelý, a je ešte osamelejší, keď ste za mrežami,” smutne sa pousmeje. Na nálade jej nepridával ani fakt, že jej priateľ John sa po celý ten čas ani raz neozval.
Nenávisť a bitky: Vo väzení prežila mesiace plné strachu. Dni jej vypĺňala monotónna praáca. Plnili obálky darčekmi pre zákazníkov mobilného operátora. “S väzenkyňami som sa nesnažila spriateliť, nestálo to za to. Žiarlili, ohovárali, klebetili a ja som to nepotrebovala. Ak sa zle vyspali, mlátili sa v sprchách. Snažili som sa odtiaľ sama dostať čo najskôr. No v práci sme sedávali za jedným stolom. Denne som musela počúvať, koľko stojí kokaín, v akej krajine ho kúpiť a ako sa preváža. Hádali sa na tom medzi sebou a ja som uvažovala, kam som sa dostala. Dokázali sa mlátiť preto, že sa nezhodli, za akú sumu sa drogy predávajú. Psychicky to bolo dosť náročné,” spomína Ivana, ktorá akoby zázrakom unikla bitkám. V spoločných sprchách totiž lietali päste, kopance, trhali sa vlasy a tasili žiletky. Slovenka sa však postupne strácala pred očami, nič nejedla a dopracovala sa k váhe čosi nad štyridsať kilogramov. Agresívne odsúdené sa ju snažili všemožne vyprovokovať, keď už to nešlo inak, hádzali jej jedlo na podlahu. No ona vytrvala ďalej. “Po nociach som cvičilia, čítala kvantum kníh, písala som si denník, začala som písať knihu. Robila som všetko preto, aby som sa úplne vyťažila. Aby som mohla zaspať a noc bola aspoň trocha normálna. Túžila som len potom ,aby som sa konečne mohla normálne vyspať,” hovorí.
Žiadne zblíženie: Život v ženskej väznici je fascinujúci aj pre filmárov, ktorí sa s obľubou nechávajú unášať fantáziou a divákou kŕmia príbehmi o láske medzi ženami a ľúbostných vzťahoch. “Žiadne milostné scénky som si nikdy nevšimla. Ženy sa tam skôr bijú a nenávidia ako by sa milovali. Mali sme tam dve bacharky lesbičky, z ktorých sme si robili srandu, ale inak som nič podobné nespozorovala,” vyvracia predstavy. S chuti sa zasmeje aj nad scénami z filmu Denník Bridget Jones, kde sa hlavná hrdinka dostane do Thajskej basy, keď jej niekto podstrčí drogy. Bridget tam s Thajkami v jednej cele veselo debatuje, smeje sa, skúšajú si podpršenky a celkovo to vyzerá príjemne. “V žiadnom prípade to tak nie je. Okrem toho, podprsenky nie sú vôbec povolené. Neskôr ich ženám vrátia, ale isto bez kostíc.”
Strácala vieru: Ako prechádzali dni aj týždne, vidiny slobody sa vzďalovala. “Prestávala som veriť, že sa dostanem von. Hlavne večer, keď som bola sama, bez nádeje. Cítila som sa hrozne, nebola som schopná ničoho, všetko sa vlieklo, každý jeden dokument trval týždne. Keď som otvorila okno a pozerala sa na Paríž, nevedela som si predstaviť, že sa raz budem prechádzať po parku, obzerať výklady obchodov na ulici. Mávala som aj nočné mory, strašné sny. Myslela som si, že mi už asi preskočilo.” Strašila ju aj predstava dvesto tisíc eur, ktoré musela zaplatiť francúzskym colným úradom, aby sa dostala von. “Povedali mi, že keď sa zapájam do aktivát, pracujem, nie som násilná, budem mať nárok na to, aby som sa po roku dostala von. Alebo aby mi skrátili trest na polovicu. Splácala som sto eur mesačne, teda všetko, čo som zarobila. A aj tak som videla, že  Brazílčanky a Afričanky, ktoré platili desať eur a prenášali tony drog, sú vonku a ja stále nie. Myslím si, že francúzska vláda sa ma snažila vyšťaviť. Mysleli si, že ako modelka som milionárkou,” hovorí Ivana, ktorá mala v tom čase našetrených tritisíc eur. Nakoniec ju skutočne prepustili po desiatich mesiacoch.
Konečne šťastná: Dnes žije s Johnom v Londýne. Pracuje ako štylistka a vizážistka vo fotoštúdiu. “Do módy sa už netlačím, aj keď sa mi nejaké projekty črtajú. Možno si založím vlastnú firmu. Učím sa variť, byť dobrou pani domácou a tráviť viac času s blízkymi. Teším sa z obyčajných vecí a som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým.” Láska k Johnovi prekonala aj sklamanie z toho ako sa pri jej pobyte v base zachoval. “Až vo väzení som pochopila, ako veľmi mi na ňom záleží. On to riešil po svojom. Utiahol sa do seba, s nikým nokomunikoval, prestal chodiť do fitka. No po tom všetkom čím sme prešli, je to medzi nami silnejšie než čokoľvek. Dúfam, že to stále pôjde k lepšiemu. Raz sa možno zoberieme. Odpustila som mu a  odkedy som vonku robí všetko preto, aby bol pri mne, dáva na mňa pozor.” Ivanin príbeh pod názvom Veľké baby neplačú v knižnej podobe je varovaním pre mladé naivné dievčatá. “Každý by si mal ísť za cieľom, ale overujte si ľudí, dávajte si pozor, lebo svet nie je ružový. Písanie knihy mi pomáhalo, aby som sa nezbláznila. Mohla som sa vyspovedať, písala som ju po nociach,” dodáva žena, ktorá prežila nočnú moru. Dnes tvrdí, že si nevie predstaviť, ako by mohla dokázať svoju nevinu. Trpkú životnú kapitolu uzavrela a snaží sa žiť naďalej. Poznačená, ale živá, zdravá a milovaná.

Tento skutočný príbeh mal pôvodne vyjsť v mojej domovskej redakcii týždenník Plus 7 dní, kde však nakoniec nevyjde. Bola by škoda, keby sa text nedostal von, nakoľko môže poslúžiť všetkým ako varovanie. Napríklad aj predtým, aby ste nepomáhali nikomu prenášať batožinu cez detektory...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?